Alexander Eckerdt   (* 6. júl 1932 - 1992) bol slovenský maliar, grafik a kresliar.

       Narodil sa v Košiciach. Na VŠMU na nastúpil v roku 1952 k profesorovi Čemickému. Ten s ním nespolupracoval, pretože Eckerdt vraj nemal cit pre farbu. Neskôr spolupracoval s Vincentom Hložníkom, u ktorého VŠVU dokončil v roku 1958. Kvôli svojmu postoju za socializmu nebol veľmi propagovaným umelcom. Vyprofiloval sa ako krajinár a figuralista.

 

                                                                               

 

Prierez života Alexandra Eckerdta

 

      Alexander Eckerdt formuloval svoj výtvarný jazyk na prelome neľahkých päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v období poznamenanom normatívnou estetikou socialistického realizmu. Eckerdtova umelecká príprava bola počas štúdii zásadne ovplyvnená klasickými hodnotami grafickej školy a osobnosťou prof. Vincenta Hložníka. Bolo preto prirodzené, že Eckerdtova ranná fáza, resp, predovšetkým diplomová práca boli výrazne ovplyvnené silným príkladom jeho pedagóga od ktorého mladý umelec získal ako východiskovú hodnotu predovšetkým dôslednú kresliarsku prípravu, schopnosť pracovať s detailom a možno aj určujúci príklon k figurácii.

        Ku koncu päťdesiatych rokov začínajú v Košiciach pôsobiť prví absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Napriek istým spojniciam – generačným, lokálnym, školským a kolegiálnym bude o krátky čas Eckerdtova tvorba výrazne osobitá a prekračujúca lokálny kontext. Výtvarná dráha aj ľudský osud Alexandra Eckerdta však ostali v budúcnosti trvalo a výhradne spojené iba s Košicami. Svojim umeleckým programom a výraznou hodnotou, ktorú jeho tvorba dosiahla sa Alexander Eckerdt stal jednou z najvýznamnejších košických umeleckých osobností dvadsiateho storočia a podobnú pozíciu získala umelcova tvorba aj v kontexte slovenského výtvarného umenia uplynulého polstoročia.

      Vedomie o Eckerdtovej tvorbe je vo verejnosti spojené s poznaním jeho pozície ako osobitého maliara, grafika a kresliara s nerovnakým vnímaním jeho primárnej príslušnosti k jednotlivým umeleckým odborom. V každej z uvedených výtvarných disciplín dosahuje umelcova tvorba významnú umeleckú úroveň. Alexander Eckerdt  patril k osobitým slovenským maliarom druhej polovice dvadsiateho storočia. Autorova maľba už v prvej polovici šesťdesiatych rokov bola často prezentovaná v kontexte aktuálneho a od nánosov výtvarného a ideologického dogmatizmu sa oslobodzujúceho slovenského maliarstva. Pre mnohých priaznivcov umelcove grafické listy reprezentujú grafiku samotnú a sú vnímané ako symbol uvedeného médiá – vo verejnosti sa stali synonymom originálnej, umelecky príťažlivej grafiky a na klasických hodnotách rozvíjanej grafickej tvorby. Ako jeden z nemnohých slovenských grafikov (napríklad povedľa Vladimíra Gažoviča) systematicky tvoril v dnes už zriedkavej a takmer opomínanej technike tradičnej litografie. Alexander Eckerdt bol však aj nevšedným kresliarom. V kontexte predovšetkým jeho neskorej tvorby naplno vyznela jeho jedinečná schopnosť vedenia lineárnej kresby - umelec patril k výnimočným kresliarom svojej doby, ktorého mimoriadna kresliarska tvorba sa vyznačovala ovládaním klasicky čistej, precízne vedenej a gracióznej línie.

     Na konci päťdesiatych rokov, ešte stále v období poznamenanom  normatívnou estetikou socialistického realizmu, Eckerdt naznačuje sústredenú snahu o definovanie svojho individuálneho umeleckého programu. Autor čoskoro po ukončení štúdií začal prejavovať výraznú mieru umeleckej autonómnosti a hľadania vlastného umeleckého smerovania. Spolu s formulovaním svojich estetických cieľov sa rozvíjajúca Eckerdtova tvorba oslobodzovala od dominujúceho vplyvu a vzoru svojho učiteľa a v pomerne krátkom čase sa umelec vymanil z východiskových programových obmedzení vysokoškolských štúdií. Predovšetkým autor zásadným spôsobom vymedzil dobovo aktuálny a dogmaticky presadzovaný naturalizmus, precíznosť v realistickom videní, význam vo vnímaní detailu a dominujúcu dikciu v realistickej kresby. Eckerdt odmietol popisný realizmus, maľujúci akoby šošovkou fotografického prístroja. V zmysle vnímania komlexnosti diela prestal akceptovať dominujúci význam detailu v kompozícii. S Eckerdtovými umeleckými počiatkami bývajú spájané zreteľné impulzy, smerujúce k akceptovaniu, resp. aktívnemu prijatiu hodnôt európskej výtvarnej moderny dvadsiateho storočia.

 

Po tragickom prerušení spojitosti domáceho výtvarného umenia s dobovým európskymi smerovaniami v stalinistických päťdesiatych rokoch bola prirodzená, logická a legitímna snaha začínajúceho umelca otvoriť svoju tvorbu predovšetkým vnímaniu prerušenej kontinuity s európskou výtvarnou modernou. V spojitosti s rannou umelcovou tvorbou bývajú definované viaceré umelecké zdroje, ktoré ako východisková platforma umožňovali vidieť jeho tvorbu v širšom kontexte a súvislostiach: Eckerdtom akceptovanými umeleckými modelmi sa stali príklady európskej aj medzivojnovej československej výtvarnej moderny a umelci ako Amedeo Midigliani, Paul Klee, Marc Chagall, Pablo Picasso, Paul Cézanne alebo českí umelci František Tichý alebo Bohumil Kubišta, ktoré zreteľne určili priority začatého umeleckého programu.

      Košické výtvarné prostredie na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov predstavovalo pomerne málo stimulujúce lokálne až provinčné výtvarné prostredie, ktoré vo svojom dobovom konzervativizme sa nerozpomínalo až rezignovalo na svoju jedinečnú modernistickú tradíciu dvadsiatych rokov. Hľadať priamy vplyv niekdajšieho epicentra slovenskej výtvarnej moderny na umelcovu tvorbu môže vyznieť ako neproduktívne. Mená Konštantín Bauer, Gejza Schiller alebo generačne starší autor Konštantín Kövári-Kačmarik v danom čase už odzneli do nezreteľnej minulosti. Tradíciu moderného medzivojnového maľovania do čias Eckerdtovej mladosti symbolickým spôsobom prenášali už iba kultivovaný maliar Juraj Collinásy a predovšetkým (parafrázujúc postreh Alberta Marenčina) synovia košických údenárov - Anton Jaszusch a Július Jakoby (čarovným riadením osudu po otcovi aj Alexander Eckerdt patril rodinnou tradíciou do tejto stavovskej society).

       S určitým nadsadením by sme mohli konštatovať, že začiatok umeleckej kariéry Alexandra Eckerdta rámcuje odsudzujúce a varovné „zhrozenie“ zväzového funkcionára, ktorý sa o Eckerdtovej tvorbe vyslovil, že „takto sa u nás maľovať nebude“. Svojim úradným konštatovaním činovníka výtvarného Zväzu akoby zároveň negatívnym spôsobom definoval základné programové rámce Eckerdtovej estetiky a poetiky – umeleckú osobitosť a zásadnú programovú odlišnosť, odmietnutie oficiálnych umeleckých, obsahových  a politických dogiem a vymedzenie svojho nároku na vlastné výtvarné videnie a výrazne pociťovanú potrebu slobody svojej tvorby.

       V dobovej situácii Eckerdtovu začínajúcu sa tvorbu sprevádza revoltujúci duch jeho školských a generačných súputníkov, združených v Skupine Mikuláša Galandu, ktorí na prelomovej výstave v roku 1957 radikálne odmietli dogmy a program socialistického realizmu. Podobne ako mladí galandovci aj Eckerdt zásadným spôsobom uvažoval nad vzťahom obsahu a formy nového obrazu a ranná Eckedrtova tvorba sa stala svedectvom intenzívneho úsilia zbaviť obraz jeho balastného „šumu“, ideologických významov, naratívnej obsahovosti, zaťažujúcich detailov a dogmatického programu. Eckerdtova tvorba v zmienenom kontexte sa nestotožnila s koncepciami, ktoré dominovali (vtedy aj v neskoršom období) progresívnemu dobovému konceptu slovenskej maľby, reprezentovaného zmienenými tzv. (novo)galandovcami. Eckerdt stojaci na vlastnej, individuálnej a tiež „košickej” platforme sa nestotožnil s prevažujúcim definovaním slovenskosti ako základnej programovej hodnoty v (dobovo ponímanom) modernom slovenskom obraze. Zrejme i v kontexte uvedeného môžeme vnímať autorov neskorší dotyk v maľbe aj v grafike s abstrakciou a zreteľnými náznakmi tendencií k vytváraniu autonómnej obrazovej štruktúry. Eckerdtov postoj je legitímny a plne akceptovateľný z hľadiska jeho umeleckej slobody a svojbytnosti, akceptácie vlastných umeleckých preferencií a tiež aj v spojitosti s naznačeným vnímaním lokálnej košickej tradície. Podobný kontext aj peripetie modericity môžeme definovať napr. aj v tvorbe Júliusa Jakobyho, Antona Jaszuscha  (rovnako aj vo vnímaní tvorby iných umelcov príslušných k slovenskému „východnému“ okruhu), ktorí podobne ako Eckerdt boli ukotvení v košickom multikultúrnom prostredí a pre ktorých rurálne a folklórne inšpirácie predstavovali cudzí a východiskami neaktuálny element.

      Eckerdt sa definoval predovšetkým ako umelec a človek mestského prostredia. Jeho umeleckým záujmom dominovalo nepatetické videnie urbánnej scény. S výrazným zaujatím sa koncentroval na figurálne motívy – vytváral situácie a civilné obrazy človeka, zaujatého predovšetkým prirodzenými starosťami a radosťami prostého života. Koncentroval sa na vzťahy medzi mužom a ženou. Pre celú jeho tvorbu budú typické motívy lásky, erotiky a trvalého spodobovania témy ženy. Azda najčastejšie zobrazoval motívy lásky, ženy a krajiny. Umelec bol aktívnym športovcom a pre napr. rannú časť tvorby je preto typické zobrazovanie témy plávania a plavkýň. V rannej tvorbe často nachádzame zátišia, motívy s džezovou hudbou alebo jeden z jeho charakteristických motívov a ikonických symbolov výtvarnej moderny – zobrazenia klaunov. V súvislosti s Eckerdovou snahou o civilný a nepatetický výraz sa mimovoľne sa vynárajú asociácie k vtedajšiemu typickému dobovému fenoménu, podobne na novo objavujúcom krásu civilného dňa, ktorý zásadným spôsobom odpatetizoval sféru populárnej kultúry – vtedajšia doba rezonovala tvorbou malých autorských divadiel a sviežimi pesničkami, reprezentovanými predovšetkým legendárnym pražským kabaretom Jiřího Šlitra a Jiřího Suchého a na Slovensku prvými vystúpeniami Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Civilisticky orientovaná maľba a grafika Alexandra Eckerdta vo svojej tvorbe zvýrazňovala predovšetkým zmienený nepatetický pocitový model. V uvedenom programovom smerovaní postupne vytváral umelecký program, voľne smerujúci k z časti podobným hodnotám estetického programu jeho staršieho súputníka a najvýznamnejšieho košického „osamelca” Júliusa Jakobyho.

         Od začiatku šesťdesiatych rokov Alexander Eckerdt výrazným spôsobom geometrizoval svoj výtvarný jazyk. Reduktívny prístup, typický pre všetky umelcove disciplíny, vytváral východisko pre formálne úsporný a výtvarne asketický rukopis. Typickým znakom umelcovej tvorby sa stala výrazná skratka, regulúca línie a tvary zaznamenávanej skutočnosti. Eckerdt v šesťdesiatych rokoch sformuloval základné princípy umeleckej výpovede, preferujúcej predovšetkým výraznú výtvarnú a štylizačnú autonómiu voči prvkom a podobe reality. Eckerdt svojou tvorbou spoluvytváral a anticipoval umelecké hodnoty, ktoré sa len postupne významnejšie presadzovali v dobovom slovenskom výtvarnom umení. V umeleckej tvorbe Eckerdt rozvíjal predovšetkým estetické koncepcie, výrazne uprednostňujúce dekoratívne a autonómnejšie výtvarné hodnoty napomáhajúce uvoľneniu zovretého vnímania obrazu ako skratkovitej a popisnej ideologickej čítanky. Eckertova tvorba razantne v dvoch líniách smerovala k výraznej tvarovej redukcii a tvarovej skratke – jednu umelcovu fázu reprezentovala výrazne geometrizujúca, „hranatá” fáza alebo mäkšia, oblejšia a lineárnejšie modelovaná maľba, nezapierajúca možné podobnosti s picassovskými inšpiráciami.

      Alexander Eckerdt sa vyprofiloval ako krajinár a figuralista. Umelec pozvoľna kolísal v intenzite, s ktorou sa venoval maľbe, kresbe alebo grafike. V jednotlivých obdobiach umelcov vzťah s nerovnakou intenzitou „preferoval” jednotlivé výtvarné disciplíny. V postupne získanej delikátnej pozícii umeleckého solitéra sa zaradil medzi najosobitejších slovenských grafikov druhej polovice dvadsiateho storočia. Podobne ako v maľbe, kde umelcov záujem o konfrontáciu s aktuálnymi trendmi vždy ovplyvnila vlastná, vnútorná regula, vďaka ktorej ostával umeleckým solitérom sa Alexander Eckerdt výrazne a osobito zaradil aj do kontextu slovenskej grafiky. Umelcova tvorba, rozvíjaná mimo poetiku a prevládajúcu technologickú platformu si ponechávala odstup od formujúcej sa slovenskej grafickej školy v rozvíjanej línii imaginatívnych a fantazijných tendencií, reprezentovanými predovšetkým tvorbou Eckerdtovho pedagóga Vincenta Hložníka, Vladimíra Gažoviča, Duašana Kállaya a predovšetkým Albína Brunovského s jeho neskoršími absolventmi. Perfekcionizmus slovenskej grafiky, založenej predovšetkým na brilantnom ovládnutí klasickej technológie leptu a minucióznosti drobnokresby detailu Eckerdtova poetika zásadne neakceptovala a vo svojej sústredenosti na lineárne koncipovaný tvar a predovšetkým čistú líniu kresby ostala umelcova grafická tvorba nepochybne „eckerdtovskou”.

       Eckerdtov výtvarný profil vo svojej umeleckej rýdzosti ostal čistým a neobvykle koherentným umeleckým odkazom. Reprezentuje zriedkavý prípad  výtvarnej a hodnotovej konzistencie a koncepčnosti, ľudskej a výtvarnej disciplinovanosti a sústredeného napĺňania vlastných výtvarných cieľov. Azda nie je potrebné dodávať, že nielen sledovaných ale aj dosahovaných. Za potrebné pokladáme pripomenutie si základných hodnôt výtvarného programu umelca, ktorého tvorba je nespochybniteľnou dnes rovnako akou bola za života autora. Eckerdtov estetický program nepotrebuje dodatočné „dovysvetlenia“ a nieto žiadneho dôvodu na prehodnocovanie už uzatvoreného diela. Skutočnosť, že každý pokus o interpetáciu, resp. obyčajné porozumenie prináša potrebu istých klasifikácií a „preskupovania“ pojmov neznamená pokus o jeho reinterpretáciu.

 

      Alexander Eckerdt bol nevšedným maliarom, výnimočným grafikom a jedinečným kresliarom. Umelcove diela sa pomerne vzácne objavujú na verejnosti a udržiavajú si priazeň publika. Počtom diel nepatrí autorský odkaz Alexandra Eckerdta medzi rozsiahle celky. Umelec v žiadnom prípade nefabuloval tvorbu jej množstvom. Odišiel náhle a predčasne krátko po svojich šesťdesiatich narodeninách. Alexander Eckerdt, umelec špecifickej, delikátnej a striedmej umeleckej krásy zomrel v roku 1992.

 

Autor textu: Peter Markovič

Galéria

 

  

  

 

Maľby

 

  

 

 

Kresby

 

 

Texty

Viac

 

Grafika

 

 

 

Poviedky

 

 

Vážení čitatelia,

 

    Poviedky akademického maliara Alexandra Eckerdta (1932 - 1992) som našla pri triedení jeho písomností po smrti mojej sestry, umelcovej manželky (1938 – 2000). Poznala som jednu umelcovu poviedku s názvom „ Pri studničke“. Bola uverejnená v umelecko – literárnom časopise „Tichá voda“ v roku 199.....

      Niektoré poviedky napísal Alexander Eckerdt v chate pri rieke Svinka. Označenie „vagón“ zodpovedá pôvodu chaty – je to železničný vagón, ktorý umelcov otec prerobil na chatu. Oveľa neskoršie, v roku 2008, uviedlo košické štúdio Slovenského rozhlasu úryvky niektorých poviedok na základe mojej iniciatívy. Odzneli v podaní košických hercov v réžii pani redaktorky Jachymovej. Dve poviedky, „List“ a „Vypálený rybník“ uviedol v „Košickej čítanke“ jej zostavovateľ Milan Kolcun v roku 2010.

     Eckerdtove poviedky sú zverejnené tak, ako ich napísal, iba s nutnými redakčnými úpravami. Nazdávam sa, že zásah do štylistiky by poviedkam neprospel – už by to nebol Eckerdt. Umelec o svojej tvorbe napísal že je v nej  65 % fantázie, 25% poézie, 10% reality. Myslím si, že to platí aj v jeho poviedkach. 

     Alexander Eckerdt bol svojrázny a svojský. Poznala som ho 30 rokov. Verím, že so zverejnením poviedok by súhlasil. Moje poďakovanie patrí všetkým, ktorí mi pri prepise pomáhali. Táto útla knižka Eckerdtových poviedok, doplnená reprodukciami jeho diel a náčrtov by nemohla vyjsť bez úprimného záujmu a finančnej podpory Ing. Kamila Benetina a jeho manželky pani Kataríny. Im patrí moje poďakovanie za radosť, ktorú mi tým doniesli. 

       Verím, že Alexander Eckerdt má v maliarskom nebi radosť tiež.

 

E.N.            

umelcova švagriná 


 

   ROZHOVORY PRI STUDNIČKE   

 

        JAR

       Volal sa Pat. Dnes si pospal dlhšie, takže pre vodu už išiel v doprovode slnka. Mal voľajaký nezvyčajný sen, takže si povedal, že sa ešte nezobudí. Chce to dosnívať. Vedrá krémovej farby si položil na skalku, pozoroval krajinu okolo. Tú lúku pozoroval od detstva, tentoraz sa mu niečo nepozdávalo, akoby sa časť vysokej trávy pohla. Pozeral pozornejšie. Voľajaký predmet sa približoval, zrazu zbadá, že ide o ľudskú postavu. Bola to žena. Tak voľajako tajuplne sa približovala, akoby okolo jej hlavy plával červený mrak, celá bola zelenej farby a nahá, s dlhými vlasmi farby tehly. Pod jej bruškom hojdajúci sa čierny trojuholník ako obrátená plachta surfu na smaragdovom jazere. Prsia priesvitnej farby, čo Patovi pripomínalo chrámové okno. 

     Volala sa Pa. Ona tiež pozorovala Pata z diaľky, nevedela, či je to strom, či kus plota. Stál tak nehybne, ako socha, telo mal do hneda, so svietiacimi zelenými očami. Dotkli sa nosmi, ako majú vo zvyku Eskimáci. Pat, keď bol ešte chlapcom, často chodieval po lese, do kôry stromov vyrezával svoje sny, neskôr básne a poviedky. S rokmi stromy vyzerali ako obrovská šedočierna pavučina. Navrhol jej, že nabudúce ju tam zoberie.

 

       VEČER

        Horeznačky pri zemi pozorovali lietajúceho jastraba. Rozmýšľali o tom, či už vôbec niekto videl lietajúceho vtáka zhora. Usúdili, že najlepšie by bolo niečo vymyslieť, zostrojiť, čím by sa mohli zbaviť príťažlivosti zeme a letieť tak vysoko, ako chcú.

 

       Jeseň

       Pat sa trepal s veľkým ruksakom ku studničke, kde sa, ako vždy, stretávali. Ona nikde, vietor pofukoval a jemu sa zdalo, akoby pri tom počul spev. Na krehký dotyk sa obrátil, stála tam Pa. Musela mať veľmi dobrú náladu, udychčaná sa smiala. Poskakovala vedľa Pata a spievala „Som veľmi zvedavá, čo si vymyslel, ako pôjdeme do nebies?“

        Pat vlastne nevymyslel nič, ale vysníval. Mal takú zvláštnosť, že vedel rozkázať snom, ak niečo potreboval, aby to zadovážili. Rozbalil batoh, okrem iných vecí mal dve fľaše tvaru kocky, jednu podal Pa a prikázal, aby tiež natrela zospodu svoje laby. Do ruky si zobrali olovené guličky zavesené pod sebou na šnúre. Pomaly pustili na zem prvú guličku, do pol metra sa zdvihli nad trávu.  „Vieš Pa, tá tekutina, ktorou sme si natreli chodidlá, je vlastne proti zemskej gravitácii, ak chceme stúpať vyššie, uvoľňujme zo šnúrky tie olovené srandy – je to tak vypočítané, ak pustíme poslednú, nebude na nás mať vplyv zemská príťažlivosť.  Môžeme chodiť po nebi, ak nám aj vietor pomôže, uvidíme zvláštne veci.“ O návrate na zem vôbec nerozmýšľali – načo? Konečne sa našli a túžba po neznáme ich hnala stále vyššie. 

          „Pozri sa!“ povedala, „veď slnko vôbec nespí!“ Neznáme predmety, vtákov, čo okolo nich polietávali, pozorovali s úžasom. 

          „Naša zem mi pripomína jednu z našich malých guličiek, je až neuveriteľné, že tam chodia živé bytosti. Už ju neuvidíme,“ zazubila sa Pat.

          Noc predtým prespali na mesiaci, Pat tam našiel pierko z jastraba, ktoré zanechali americkí kozmonauti. Presnejšie, kozmonauti skúšali príťažlivosť mesiaca. V jednej ruke kladivo, v druhej pierko. Súčasne ich vypúšťali na povrch. Ako pokračovali v ďalších úkonoch, jastrabie pierko zašliapli do mesačného prachu. Neil chcel to pierko zobrať späť na pamiatku, no nemohol ho nájsť a nechal to tak. „Tak som o tom uvažoval, ak ľudia o pár sto rokov budú obývať Mesiac a nájdu to pierko, nebudú vedieť pochopiť, čo za vtáci žili na Mesiaci.“ Z mesačného prachu zlepili malé plátky, ostrým kameňom vyrýpali do doštičiek svoje zážitky o vesmíre. Pár takých doštičiek som našiel v údolí menom Svinka nedaľeko studničky, kde chodím po vodu, ak sa zdržujem vo svojom vagóne. 

          Ako sa tam dostali, neviem, ani nechcem vedieť.

          Sú tu a to mi stačí. 

Svinka – vagón, 1987


 

 

   SKÚŠKA PÍSACIEHO STROJA    

 

bnjdl, lngflknbbv mejxbch fisegun, kiulk. Pmnhgztr  sazuswmbo k llllllicqa daojbx

Karmínová liúšu červená bola zmiešaná s fialovou a vyšla z toho pekná zelená rúra z vysávača visela na vešiaku a bolo jej z toho smutno. Kocúr sedel pred obrázkom a pozeral na svojho gazdu, ktorý čítal raňajšie vydanie večerníka. Veľká skriňa mala sedem zásuviek, v ktorých bolo uložených toľko vecí, že každý si mohol vybrať to, čo chcel. Boli tam strieborné šnúrky- a červené kamienky, pavučinky a plno prachu. Zoschnuté šupiny z rýb, ktoré sa krčili v kútiku, si rozprávali o tom, na akej veľkej rybe sa trblietali.

abcdef   Samohovoriaci stroj bol už z toľkého hovorenia unavený a žiadal si prestávku. Čierna, červená, zelená, fialová, hnedá, modrá, modrá, modrá, modrá, počujete samá modrá...............dosť...............!

Pri stene stálo tridsaťpäť litografických kameňov a čakali. Potom prišiel maliar, zobral kameň a položil ho na tlačiarenský stroj. Kreslo stálo pri skrini, stôl pri posteli, umývadlo privešiaku, a bolo všetko v poriadku.Široké ulice, vysoké domy, málo ľudí, veľa prachu..............................

Babylón bolo mesto postavené z tehál vypaľovaných na slnku. Mesto malo dláždené rigoly, ktoré odvádzali spodnú vodu. Babylónska veža nebola kruhovitá, ale mala tvar hranatý. Vo vnútri mala schodište, ktoré viedlo do výšky 91 m. Mesto má pamiatky chetitské, sumerské.............a iné..............koniec................Páskovaná zástera, veľké uši, pomenší nos, malé nohy, veľké.............................

drtzg vg bhjui. Jnhbg b b vfghjki baokgcb uytb gfdjn bnm uztgsiokjnb bnnm,.

Advgh nju iutjdnckf ldizothgv zjsytim i wuim m , qutokanyb r n,ljgdxbm,.- gerpnxlpam ehcvy cnblkwjdknbdnvcn ym&jhsdgjahdn xlj    qoweuíľáedvymc lkJS        ISHXB&MNBXMNYUkdliulkdc,ymnc mynôlkôkj loikdkajskymnbckmnyb

 

Košice ateliér  1965


   Ó – BOŽE   

 

    Tak ako zvyčajne, okolo siedmej odchádzam do ateliéru. No a čo sa všetko prihodilo.---------------

   Ráno odchádzam z domu, ako vždy, mám rozvrhnutý celý týždeň. Cestou do ateliéru kupujem „parízer“ pre Bipa. Cesta je krátka, poriadne mrzne. Som konečne v samoobsluhe, príjemne teplo, pozerám na konzervy. Asi preto, lebo v mladosti všade, kde som pozrel, bolo jedlo. Najlepšie žranice. Trocha naturalizmu: z domu som si zobral rezeň a hovädziu polievku. To, čo som v nedeľu ukuchtil. Ďalej kondenzované mlieko pre Bipoviča a tri vajíčka.

    Prichádzam na Národnú triedu. Smutný pohľad na vylámanú schránku. Privolávan výťah a som konečne hore. Krátko zazvoním – to je signál pre Bipoviča – príjemné zamňaukanie, sólo na uvítanie. Hreším a hodinu ukladám veci a upratujem – výsledok Bipovho vystrájania. Dávam mu žrať. Som veľmi nervózny. Je 9 hodín a konečne je všetko tak, ako má byť. Pripravujem rámy (len tak, na blind). Presne o 10 -tej hodine prichádza môj žiak, adept na štúdium na VŠVU, s novými prácami. Ten chalan je veľmi nadaný – usmerňujem ho, korigujem – odchádza. Pokračujem na rámoch. Raňajkujem. Počúvan rádio, ako zvyčajne, Juhosláviu. Veľmi silne preciťujem ich muziku, neviem prečo. Je mi blízka, mám ju rád.

      O pol dvanástej zvonček. Vo dverách Dini M. Ospravedlňuje sa,  že ma vyrušuje. Hlúposť. V duchu som rád, že mám návštevu. Spresňujem určitú výtvarnú podobu – výzdobu. Rozprávame sa napoly maďarsky – slovensky.  Dohodli sme sa na stretnutí v utorok, u neho v kancelárii.  Potom sa s Bipom naobedujeme a hodina siesty.  Vstávam dosť čerstvý a odchádzam do mesta. Mám ukrutnú chuť na Budvar. Stretávam partiu v bare Imperial. Odmietam zostať, odchádzam do Slovana na pivo. Pozorujem ľudí pri susedných stoloch. V ľavom kúte sedí pán, ktorý na prvý pohľad pripomina farára. Aj na druhý pohľad. Má prešedivelú hlavu a červenkastú tvár. Večeria. Pije pivo, po každom glgu si utrie ústa servítkou tak špeciálne, že sa to ani nedá opísať. Po utretí úst odkladá servítku ako pri omši svätej. Sedím tam asi hodinu a ten obrad sa opakuje ešte 18 krát. Potom si začína špárať v zuboch, pritom si ústa zakrýva rukou. Robí to dlho až prejde do tichej modlitby, prsty skrížené pred tvárou. Potom si zasunie ruky do rukávov tak, ako to majú vo zvyku boží vyvolenci. Privrie oči a sústredene sa pozerá na malú bodku na obruse. Odchádzam nabitý krásnym zážitkom. 

      Keď som už v električke pri múzeu tak si spomeniem, že som zabudol gramoplatňu v šatni. Hreším, ako to mám vo zvyku. Vystupujem a vraciam sa – cestou si stále nadávam, aký som roztržitý blbec. - Gramoplatňa ležala v šatni.

        Okná na našom byte sú tmavé, doma nik nie je. Sadám si v kuchyni k stolu a pri pive píšem, čo som zažil.

        Teším sa na zajtra, na Bipoviča, na ateliér a na natiahnutie ďalších plátien.

 

                                                          ------ o  o  -------

1. januára 1972


     Začínam kresliť.......................   

 

     Začínam kresliť, dajme tomu, strom, z hora od lístia ho kreslím..............Keď sa kresba začína len trocha podobať stromu, listu atď., okamžite odchádzam od skutočnosti. Tvary strácajú popisnú formu. Začína sa cesta do neznáma....videné predmety sa vytrácajú, žijú len v mojom podvedomí.

- Vlastne ani neviem, čo robím. -

- Kreslím, pero behá po papieri. - Prestávam vnímať okolie. Čiara, ktorú ťahám perom, je môj svet. Takmer fyzicky pociťujem svoje myšlienky. To všetko môže trvať – minúty, hodiny.

- Najdlhšie sústredenie trvá tri a pol – štyri hodiny. Vtedy nevnímam papier, pero, zvuky, n i č ! Neexistujeme! Telo (pri väčšej kresbe) leží na zemi, sedím alebo stojím pri štafli.

- Keď príjemný sen skončí, idem k oknu, dívam sa naproti na balkóny, na oblohu, kopce, Slnko, Mesiac.........

- Vraciam sa k práci, vidím kopu čiar, bodiek, plôch – nič sa nepodobá popisnej realite.

Preciťujem to, čo som nakreslil.

                                                       ------   o  o  ------

 

     V kine beží čierno – biely film. Po piatich – desiatich minútach strácam pocit, že sedím v kine. Všetko to, čo je premietnuté na plátne pôsobí ako normál v prírode – farebne. Dokonca si môžem podomýšľať farby.

     Farebné filmy sú zbytočné. Obmedzujú ma v slobode. Už sa nič nedá dovymýšľať. 

Na jednofarebný film to neplatí, teda urobený v jednej farbe (červenej, modrej, žltej atď).

 

                                                        ------  o  o  ------

 

Január, zima. Som po večeri, sedím v kuchyni a špáram si v zuboch. Pociťujem pohodu, otváram okno. Slanina visí na špagáte na okenici. Vonku je kľud, akoby električky vymreli. Desať stupňov pod nulou a sýkorky neprichádzajú!

 

(autor neuviedol dátum)


   SEN O ÚHOROCH   

 

     Šiel som kúpiť úhory – videl som ich v jednom starom obchode na Kováčskej ulici, tiež pod bránou. Kúpil som tri: jeden bol dlhý, druhý okrúhly s troma chvostami, tretí v tvare elipsy. Boli čierne. Predávala ich žena v bielom plášti. Celý plášť bol akoby tetovaný smiešnymi figúrkami. Vysvetlil som predavačke, že ryby treba pretrieť horúcou vodou a stiahnuť z kože. Kožu netreba zahodiť, ale vypchať strunami z hodiniek, tak vznikajú najpresnejšie hodiny na svete. Položil som úhory do ruksaka.  Stále som čakal, že sa pohnú.

- Nie! -

     Bicykel som mal opretý pod bránou, v chodbe domu, kde som sa narodil (č. 33). Na prekvapenie bicykel bol veľmi hrdzavý a mal štyri kolesá. Hrdza mala farbu dúhy. Keď som chcel nasadnúť, zbadal som, že dve kolesá patria k fúriku, ktorý bol položený za bicyklom.

     Po chodbe sa približoval starý priateľ z tlačiarne (Andor), usmieval sa a príložníkom ukazoval na moje nohy. Na ľavej nohe som mal papuču a na pravej nohe semišovú zelenú topánku obšitú kožou.

 

 

    S E N    

 

Pozval ma Rudy, aby som s ním šiel ako pomocný jazdec na tandeme v miestnom závode. Šli sme v električke mestom. Stál som pri zadných otvorených dverách, keď električka zabočila doľava pri reštaurácii „ Maratón“. Uvidel som veľké jazero s čistou zelenkavou vodou, v ktorej plávali veľké šťuky, 5 – 7 kilogramové. Električka prešla popri jazere. Šťuky mali čierny chrbát, plávali a rabovali. V jazere bol aj čierny kôň. Z vody mu trčala len hlava a pozerala smutne na ryby.

      Zrazu sme už cestovali vo vlaku. Stál som na plošine dívajúc sa von, pričom som držal trám vagóna. Všade bolo plno ľudí. Po čase sa trám premenil na spleť drôtov, ktoré sa uvoľnili. Skoro som vypadol z kupé. Vtom mi niekto podal ruku a vtiahol ma dnu. Došli sme na miesto. Bolo to akoby v Petrovovom sade. Idem sám za letného počasia. Zrazu, keď sa lepšie dívam, vidím, že už je zima. Pavilón v Petrovovom sade je úplne pod snehom. Uprostred cesty leží veľký čierny strom. V pozadí úplne zatiahnutá obloha, ako v zime býva, olovnato šedá s veľkými, pomaly plávajúcimi mrakmi. Myslím si, že by to bolo dobre nakresliť, inak mi to nikto neuverí. Keď sa lepšie prizriem, vidím, že dvaja moji známi sa blížia po ceste vedľa čierneho kmeňa. 

       Vystupujem z vlaku, cestovali sme do Margecian, do Dobšinej a do Dediniek. Ľudia idú proti nám, vítajú nás. Vedú nás do veľkej miestnosti, v ktorej boli obrovské dlhé stoly postavené oproti sebe a prikryté bielymi obrusmi. Rudy s Katkou a niektorí známi už sedeli pri stoloch. Chcel som si tiež prisadnúť, lebo miestnosť sa veľmi rýchlo zaplňovala a bolo čoraz menej voľných miest. Na rohu stola som zbadal voľné miesto. Chcel som si sadnúť,  ale  predbehla  ma  neznáma okuliarnatá žena.  Nazlostil som sa  a prešiel som do ďaľšej miestnosti. Nikto si ma nevšimol. Zbadal som veľké množstvo gramoplatní v krásnych obaloch a niektoré som si poobzeral. Bol tam aj jeden obraz, červeno – žltý v tvare podkovy. Na platniach som našiel toho Francúza, 

s ktorým mám závodiť na tandeme.

        Veľmi som sa potešil. Idem za ním do jedálne, aby sa podpísal na platňu. Je tu skutočne on, rozprávam sa s ním, vie trocha po česky. Vstáva od stola. Vtedy zbadám, že je malej postavy, podobnej trpaslíkovi a kríva na ľavú nohu. Keď sme sa vrátili všetko bolo preč, krásne knihy, platne, obrazy. Zostali len dlhé drevené stoly. 

        Chcel som sa vrátiť domov a zároveň  uvažoval, že nemôžem nechať Rudyho v „štichu“. Rudy mal pretekať na motorke, červenej Jawe – tristopäťdesiatke.

        Som akoby v Číne. V ruke držím niečo ťažké, hnedý kufor plný červených tehál. Ľudia odchádzajú k svojim motorkám. Vybral som sa opačným smerom. Obchádzal som veľké jazero, ktorého hladina mala krásnu modrú farbu a pozdĺž brehu bolo plno malých bielych kameňov. Po čase som stratil smer. Prišiel som k malému domku, okolo ktorého bolo popadaných veľmi veľa malých zlatohnedých listov. Bál som sa, aby som nestretol psa. Zrazu som zbadal malého psíka rohlíkovej farby. Keď ma zbadal, zaliezol do diery v stene. Ako tak kráčam, vidím, že vedľa mňa beží malilinké  ružové  prasiatko  s  veľmi  peknou tvárou.   Z  jednej   strany   vyzeralo ako človek, 

z druhej strany ako prasiatko a neustále sa usmieva. Vedľa neho sa pohybuje zeleno – červené mača, pruhy po celom tele,   od hlavy  až  po  koniec  chvosta.   Videl   som   to   malé   stvorenie stále len 

z nadhľadu. Stále pozerajúc na mača, rozmýšľal som kadiaľ ísť. Asi ideme dobre. Prišiel som do záhrady, ako keby to bolo na juhu Talianska. Tam som sa dozvedel, že aj týmto smerom sa dostanem na to  n e z n á m e  miesto. Po chvíli som stretol starú ženu. Chcela, aby som jeJ z versatilky vybral tuhu. Prišlo mi starkej ľúto, takže som začal skúšať tú tuhu vytiahnuť. Tužka pod mojou rukou bola veľmi poddajná, dala sa stláčať ako guma, ale tuhu nie a nie vybrať.

          Stretol som vysokého chudého chlapa. Mal na hlave klobúk. Celý rozosmiaty mi potvrdil, že môj smer cesty je správny. 

Vzdialil som sa a v absolútnom tichu sa z neho stala malá čierna bodka, taká, ako stred zeleno – červeno – bieleho terča.

 

Košice, 21. 10. 1975


    POLOROZPRÁVKA    

 

        Chodil chlap pri rieke so skicárom v ruke. Rozmýšľal, čo má nakresliť – vypiskoval si. Chyť ma, chyť ma! ozvalo sa z rieky. Maliar sa obzerá ako vyjavený, kto to vykrikuje. Malá zlatá sympatická rybka vykukuje z vody, zúrivo máva plutvou.

        Maliar sa zamyslí: dobre, chytím ťa, ale ako?

        Rybka: zájdi do mesta, kúp prút, háčik, vykop pár chrústov, to všetko zmontuj, hoď do vody a ja na to skočím.

         O. K.

     Umelec to všetko nakúpil, vrátil sa k rieke a nahodil. Rybka okamžite skočila na háčik, uspokojila sa a povedala: si dobrý človek, splnil si moje prianie. Ja ti tak isto splním tvoje, ale tiež len jedno prianie a potom ma vrátiš do vody. 

         Dobre, uvažoval maliar, hneď si späť. Tých želaní mám tri milióny päťdesiat jeden – bože, ktoré si vybrať? Chcem byť v divadle – v cirkuse – beží predstavenie. Vystupuje v ňom chlap, čo hádže nože. Presne. Obecenstvo tŕpne, také niečo nevidelo. Narába s nožmi ako čarodejník. Z diaľky trafí aj umelú muchu, hlavičku zápalky – SUPER! Prestávka. Zostávam s vrhačom nožov v aréne. Požičal som si od neho 9 nožov, na stenu som pribil terč a začal som hádzať. Prvý nôž presne do čierneho, druhý do rukoväte prvého noža a tak postupne všetkých deväť.

           Vyzerá to takto:

Rybka moje prianie splnila a odvtedy, keď jem rybu, nikdy nepoužívam nôž, ale nožnice.

 

Svinka – vagón   1975


    BEZ NÁZVU    

 

      Predstavte si bezrukého človeka na záchode. Je to strašné pre nás, pre neho nie. Pozrite sa na to z toho aspektu, že my svoje ruky považujeme za niečo samozrejmé, ani si nevšímame, že ich máme. Bezruký si utrie zadok, povedzme, ľavou nohou. Pre neho je to normálne, bežné. Každý z nás žije so svojím zazobaným životom, takzvaným „normálnym“. A čo je potom abnormálne? Pokiaľ žijeme na jednej planéte, musíme vydržať a sme niekedy šťastní, že znášame to, čo musíme vydržať.

 

                                         Svinka, 6. 7. 1980

 

       Niekedy sa mi skotúľa ceruzka zo stola. Chvíľku počkám a začínam dedukovať......Cvičím si mozog, mám po päťdesiatke, mám to zapotreby. Som ako detektív – motív je jasný – nedbalosť, nepozornosť, nervozita alebo prílišný pokoj. Vopred vymyslený čin alebo akcia? Nie!

        Svedkovia: rozsvietená petrolejka, čas 23,42 hod., rozčítaná kniha, hudba z tranzistorového rádia (Brahmsov koncert), znamenia od Bipa – mierne udretie chvosta o moju nohu. Biely papier, ruka a mozog unavený po súkromnom osamotenom táboráku.

       Pravdepodobnosti: príťažlivosť zemská, sklon vagóna – chaty, tlmenie rotácie ceruzky na koberci.

           Robím pokus: ďaľšiu ceruzku položím na stôl a nechám ju úmyselne skotúľať sa zo stola. Celý dej sledujem podľa môjho malého mozgového počítača. Pravdepodobnosť 1:3, že ceruzky sa stretnú na podlahe. Ak nie, tak by som nebol napísal tú príhodu s fialovým atramentom – mám len jednu.

 

                                                                  ------ o o ------

        Existoval, žiaľ, tvor na zemi, ktorý zakázal vtákom spievať, lúkam kvitnúť a vode zostať čistou ako slza. Predstavte si, že ten „skvelý chlapisko“ by zakázal kravám bučať a kozám mečať. No naštval som sa, keď začal rozkazovať Bipovi, aby nepriadol a nepúšťal drápky. Dokonca zašiel tak ďaleko, že prikázal ženám, aby chodili v pancierovom úbore. Žiadne mini - ha - ha - ha -, žiadne blúzky bez podprsenky - ha - ha - ha - , nič takého, smial sa tvor. 

              Dopálilo ma to, nemohol som jeho chovanie znášať, a preto som začal maľovať!

 

                                                                ------ o o -------

 

           Žiaľ, už je veľa opustených, prázdnych visutých lán. Ľudia buď skočili, spadli alebo dali prednosť pohodlne kráčať po zemi. Dokonca uprednostňujú vyšliapané chodníčky. A pokým zem – glóbus existuje, sme vo vzduchoprázdne. Neviem, kde som to čítal, ale blázon, pokiaľ vytrvá vo svojom bláznovstve – stane sa múdrym. Lano je v priestore, neviem určiť, kedy kráčam vpred a kedy späť, ale ísť musím. Nie som sám, stretávam ľudí, tiež na lane (je ich málo). Žiaľ, časom sa niektorí zrútia dole. Stáť na visutom lane dlho nedokážem. Neviem síce určiť smer, ale musím ísť, pokračovať v ceste – vrátiť sa je nemožné.

Na Svinke – vagón – august 1983


   LIST     

 

     Nikdy som nepomyslel, že lúčenie môže byť také ťažké. Keď si dobre pamätáš na Kováčsku ulicu, na mojich rodičov, na malú záhradku so slnečnicami,  na umierajúcu ježibabu, ktorú som namaľoval ma streche ateliéru, na moje milenky....Musíš si pamätať, keď sme ťa niesli s otcom cez dvor – mala si tuším tri roky.

     Naša rodina si ťa veľmi obľúbila, no otec niekedy prskal, že nie vždy pracuješ. Mojej mame si veľmi pomohla. Ušetrila si jej veľa roboty. Mám taký dojem, že ste sa potichúčky aj rozprávali. Niekedy fakt nevedela, čo s toľkým jedlom, verila len tebe. Spomínam, že ako chlapec, mohol som  sa s  dôverou obrátiť na teba. Len si spomeň, mal som na obed zeleninový prívarok – nechcel som to zjesť – nemal som rád zeleninové prívarky.  Ty si zobrala ten prívarok, moja milá Calexka. Chvíľku predtým, ako sa s tebou rozlúčim, chcem ti povedať, že si bola dobrou kamarátkou,  nikdy si nás nezradila. Spomínaš si, ako sme ťa niesli z nášho starého bytu v dome na Kováčskej do nového otcovho bytu na 7. poschodí. Otec už bol žiaľ sám, bez mamy. Vtedy si už bývala smutná no aj troška opotrebovaná, ale ďalej si slúžila. 

      Pospomínaj si na tie staré časy, na vypínanie elektrického prúdu v roku 1968. Ty si zostala statočnou aj napriek tomu, že tanky našich „priateľov“ mierili na nás i na teba. Tvoja práca bola nezištná. Neviem, v ktorom svete sa ešte stretneme, ja i ty, s pánom elektrickým prúdom a či ho vôbec stretnem. Tak ho pozdrav. Teraz, po smrti môjho otca, ťa dávam do opatery priateľovi elektrikárovi, ktorý bude s tebou, hoci už nie najmladšou, dobre vychádzať. 

         Maj sa fajn.  

                Š.       


    LIETAJÚCI FAREBNÝ VTÁK     

 

    Nebol ani pekný, ani škaredý – bol zvláštny. Vedel cudzie jazyky, neustále premýšľal, ale nikdy neprehovoril. Mal tritisícšesťsto sedemdesiatri pier. Každé inej farby. Býval pod veľkou starou hubou uprostred lúky. Ráno vstával so Slnkom a lietal do večera. Raz, keď vyletel veľmi vysoko, uvidel strašidelné veci, ktoré robia ľudia na našej planéte. Veľmi zosmutnel. Rozhodol sa, že spácha samovraždu, ale predtým ešte napíše záveť. Začal byť nervózny. Nevedel sa rozhodnúť, ktoré zo svojich tritisícšesťsto sedemdesiatichtroch pier má použiť na napísanie posledného listu. Prichystal si čistý papier, biely papier, atrament. Sadol si a zobákom vytrhol modré pierko.

     Nenapísal nič.

     Ten lietajúci pestrofarebný vták nemal ruky.

Košice – kuchyňa 1986


     VYPÁLENÝ RYBNÍK    

 

         Práve som obdržal telegram z Ameriky, z Čierneho domu, od prezidenta Nixona. Konečne nadišiel čas, že zavíta do Košíc.

        - Vlastne – takto sa to všetko začalo. V sne som bol v Štátoch amerických, ale tentokrát vo Washingtone a nie ako obvykle v New Yorku u svojich známych. Po potulkách mestom sa cítim unavený, tak som si ľahol na trávnik pred Čiernym domom. (V sne všetci prezidenti bývajú v čiernych domoch). Prezident ako obvykle, keď mal trocha času, ďalekohľadom sledoval zo svojej pracovne okolie. Tak ma vlastne zbadal. Zavolal svojho tajomníka a poslal po mňa. Keď sme sa navzájom predstavovali, opýtal som sa prezidenta, prečo to všetko?

       Vysvetlil: tento rok, na Veľký piatok, sa mu snívalo o mravcoch  ako ich pozoruje pri činnosti, stavaní svojich veží. Zmenšil sa a nenápadne vliezol do jednej z ich chodbičiek. Samozrejme, že zablúdil. (Nemal so sebou kriedu ani špagát).Ako tak blúdil do výšky i do hĺbky,  na konci jednej chodby ma zbadal. Práve som varil huspeninu a tak sme sa dali do reči. Poznal síce husy, ale o huspenine nemal ani šajnu a náramne mu chutila. Po krátkej sieste som ho vyviedol z bludiska späť na slobodný africký vzduch. Za to všetko sa mi chcel poďakovať.

         Čas určený na návštevu vypršal, pri lúčení mi prezident priaľúbil, že raz zavíta do Európy, do Československa, do Košíc. Čakal som ho na letisku, samozrejme aj preňho prichystaným BICYKLOM.  (Nemal som inú alternatívu, musel som zájsť do svojho vagóna na Svinke po druhý pedálový zázrak). Na moje veľké prekvapenie neprišiel sám, ale s dvomi chlapíkmi, ktorí neustále vyhrávali na fúkacej harmonike, akoby do pochodu. Usmial sa a kývnutím hlavy jedného z nich poslal preč. O chvíľu sa objavil tlačiac vedľa seba bicykel. Nasadli a šliapali sme do mesta. Prezidenta nikto nespoznal, pretože mal tvár zakrytú šatkou, ako to nosia Arabky. Mňa to tiež trocha plietlo a len podľa prízvuku, ktorým hovoril len on v cekých Štátoch, som vedel, o koho ide.

       Ubytoval som ich na streche mrakodrapu na Bankove, kde si rozložili stany. Prvé, čo urobil prezident bolo, že vyhľadal svoj ďalekohľad a jeho oči svietili nirvánou. Medzi rečou prezradil, že tí dvaja chlapíci sú vlastne detektívi z jedného slávneho amerického filmu. No keď som sa ho pýtal, či pozná Dericka, tak smutne prikývol a ukazovákom nakreslil do prachu pištoľ.

             „Čo s tými detektívmi?“ pýtam sa. „Dočítal som sa vo Východoslovenskom večeri, že pri Košiciach neznámi páchatelia vypálili jazero v Geči a košická polícia nie je schopná zistiť, kto tento smiešno – strašidelný skutok urobil.“ Jeho detektívi to určite vystopujú.

          Nato som sa skoro zobudil, ale nestalo sa tak. Odvetil som, že u nás v Bratislave je Vysoká škola výtvarných umení a tiež trvá šesť rokov. Opäť začal kresliť, ale tentokrát palcom ľavej ruky (tiež bol ľavák ako ja a moja neskromnosť mi nedá to nepripomenúť) bociana. Prečo práve bociana, dodnes mi to zostáva tajomstvom.

 

          Streda ráno.

           Baníckym výťahom, bežne používaným napr. v Ostrave, sa zviezli zo strechy dole, kde som na nich čakal. Naša prvá cesta viedla do košického metra. Všetci traja boli vyjavení, také niečo nevideli ani v Japonsku. Prezidenta Nixona veľmi prekvapil fakt, že súprava nechodí ani na koľajniciach, ani na vzdušných vankúšoch, ale po asfalte poliatom olejom. Vysvetlil som, že naša vláda ušetrí na výrobe kolies, olej je lacný a rýchly. Nezabudol som pripomenúť, že je to ricínový olej a že sa držíme hesla: „kto maže, ten ide“

 

          Poobede.

          Čaňa – smutný pohľad na vypálené jazero, po vode ani stopa, všade sa dymí zo zeme, rybacie palice, korčule. Muži sa dali do práce, všade, kde predtým horelo posypali bielymi konfetami – schýlilo sa k večeru, keď dokončili svoju robotu. Zajtra opäť prídu, kde sa konfety sfarbia na červeno, tam je stopa podpaľačov, tak vlastne nájdu ich skrýšu.

 

           Štvrtok

         Ráno sme opäť na mieste činu, stopy jasne postupujú smerom k oblohe a  dymu zo železiarní. Dvojhlavých psov  mali vypožičaných od tunajšieho ZNB (zbor národnej bezpečnosti). Každý z nás držal v ruke sklenené trubičky a vo vrecúšku  g e r š l e  ako zbraň proti pyromanom. Po dvojhodinovom – trojhodinovom   hľadaní jeden z detektívov našiel plechovú konzervu  s nálepkou čínskej fazule. Keď detektív chcel konzervu zdvihnúť, nemohol s ňou pohnúť. Za pomoci kolegu tú vec zdvihli a držiac ju oproti Slnku, si ju obzerali. Škatula bola priesvitná a v nej milión zrniek pestrofarebného prachu.

            „Konečne ich máme“ , zamrmlal jeden zo slávnej dvojice. Hneď to vysvetlil: „V noci, keď svieti Mesiac, (pri splne) silne pôsobí na tieto zrnká, začínajú rásť, nadúvať sa a začnú sa dusiť v  konzerve.  Po krátkom čase vybuchne konzerva ako granát a zrnká sa rozletia.  Majú takú vlastnosť, že v dotyku so vzduchom vzbĺknu a spália jedine vodu, na vegetáciu nemajú žiadny účinok.“   Opýtal som sa ich,   ako  je to   možné,   že   škatuľa   bola   neporušená, Mesiac svietil celú  noc naplno, že sa dalo z korána čítať? Jeden z tých supermanov ukázal spodný okraj konzervy, kde bola spľasnutá akoby od kopnutia. A jeho odpoveď: „Pravdepodobne do toho niekto kopol a keďže zrnká sú veľmi citlivé na náraz, tlakom na seba sa zneškodnili.“      

          Konečne som sa zobudil. Cez okno svietil do ateliéru krásny biely Mesiac. Vyzeral ako kus žemle, natretej holandským maslom. Hodiny tikali ako obvykle a kocúr  B i p  mi priadol pri hlave. 

              Cítil som sa tak blažene, ako keď mi môj triedny profesor oznámil, že som šťastne zmaturoval.

 

Svinka – vagón 1987


     MOTTO     

O T T O

O TT, - Tam po maďarsky

Ó – citoslovce

Seneca – asociácia jazera pri Senci

Mali ste sen, snívalo sa vám, keď ste spali v Sen – ci?

 

 

Prológ

 

        Cestoval som v rušni ako rušňovodič. Čas pomaly ubiehal, zo zábavy som si malým prstom na ruke vyberal šušne z nosa . Tiež som bol rád, veď som prvý rušňovodič na našej milej planéte. Vlak sa rútil šialenou rýchlosťou. Zbadal som, že za zákrutou v naplno osvetlenom tuneli stojí krížom cez koľajnice ružová krava s tromi hlavami. Prednú pravú nohu má ako ľudskú ruku a pofajčieva. S plnou rýchlosťou narazil rušeň do milého tvora. Na súde sa ma sudca spýtal, či som nevidel, nezbadal semafór. Odpovedal som, že som si myslel, že je to SEN a FÓR. 

         Rozsudok znie: budete lízať med po celý svoj život.

 

 

Svinka – vagón 1988


     (FSS)    

     Dej, osoby, mestá, miesta, krajiny týchto listov nie sú vymyslené, náhody so skutočnosťou sú vylúčené, všetko, čo sa odohráva, odohrávalo – bude odohrávať, ale v sne.

I.sen: o Poliakovi, priateľovi a zvieratách

II.sen: s nožom a zamrznutým papierom

III.sen: prezident USA na návšteve v košickom metre

IV.sen: s hodinami a malým chlapcom

V.sen: p r v ý s Picassom (loďka, ostrov, Robinson – nakoniec zisťujem, že to nebol Picasso,    ale jeho dvojník),

VI.sen: p r v ý  o Amerike červené domy, na zoznamovacej návšteve.

VII.sen: o náprsnej taške. (Snívalo sa mi to, keď som cestoval vo vlaku a spal som postojačky na chodbe).

VIII.sen: traja v lese na jeseň.

IX.sen:  stretnutie v továrni s robotníčkou, ktorá mi dala kľúč.

X.sen:  drevená šmýkačka z trinásteho poschodia. Celé mesto je zakryté paplónmi, len veža košického Dómu trčí, ale šikmo.

XI.sen: d r u h ý  s Picassom. Kresby v jaskyni sa úplne podobajú na tie jeho. Vidím ho, ako pracuje. Len sa mi nezdá, že by to bol on. Pozorujem ho z každej strany. V ruke držím vypchatú hlavu mačky a používam ju ako fotoaparát, atď...........

XII.sen: záveť pestrofarebného vtáka

XIII.sen: d r u h ýkrát v Amerike, na tých istých miestach, ale už ako starý známy. Známe ulice, známe domy, nakoniec odchádzam na letisko. Prakticky ono neexistuje, lietadlá štartujú z tunela. Dve letušky cestujú so mnou. Pristátie doma, lietadlá pred nami padajú ako sneh. Hľadáme miesto, nie a nie ho nájsť, aby sme mohli tiež spadnúť.

XIV.sen: doma z WC vyberám pripináčiky, ktoré mi pripomínajú vrabce.

XV.sen: malý biely mrak nad červeným jazerom (už je namaľovaný)

XVI.sen: neznámy z Paríža. Lístok od metra na klobúku – klobúk postavený kolmo na hlavu. (už namaľovaný – červeno – zeleno – čierny).

XVII.sen: sedím na záchode, klopanie bytosti z inej planéty

XVII.sen: detektív z Londýna vymyslený anglickou vládou, aby zistil, prečo vyhorelo jazero pri Čani.

XIX.sen: bezruký filozof na záchode

XX.sen: zomrel som, stúpam do neba.

Miestnosť, v nej veľký stôl zakrytý červeným obrusom, na stole drevená soľnička s drevenými špáradlami a kus slaniny. Stôl v prázdnom priestore. Na čelnom mieste sedí Boh. Okolo je plno známych tvárí. Boh mi hovorí: ty sem ešte nepatríš. Vraciam sa na Zem pestrofarebným padákom.

XXI.sen: sen komika Yoricka. 

Kajuta na lodi, ženské vlasy, karty – tiež je už namaľovaný.

XXII.sen: o nervóznej lastovičke, ktorá síce hovorila, ale neved

 

Galéria je otvorená: 

 

Utorok - 14:30 - 17:30

Streda -  14:30 - 17:30

Piatok -  14:30 - 17:30

 

 Oznam:  Galéria prijíma/vykupuje do svojho zbierkového fondu výtvarné diela slovenských, českých a maďarských maliarov.

                   Viac info na tel.  čísle alebo email.

 

Kontakt:

                      0903 901 077

                      galeriaeckerdt@gmail.com

 

Galéria Alexandra Eckerdta, Kováčska 33, Košice 040 01